Čo je to za človeka, ktorý radšej skúša čo vydrží namiesto toho aby si vyskúšal čo dokáže? alebo Deň zlomu

Správy posledných dní otriasli nie len Slovenskom, ale presiahli naše hranice. Žiaľ, je to vážnejšie, ako by sa mohlo zdať... Je to nepríjemné a ľudia to vnímajú veľmi citlivo. Diskutujú o tom doma, na ulici, sledujú média, tlačovky, youtube... zamýšľajú sa, kladú si otázky...

O tom, že to zasiahlo ľudí veľmi hlboko svedčí aj článok, ktorý som si dnes na FB prečítal. A bol tak silný, že aj napriek tomu, že je rozsiahlejší, čítal som ho až dokonca, a to s otvorenými ústami. A opakovane som si ho prečítal ešte asi dvakrát. Pretože je silný. Ide z ozajstného vnútra. Úžasné vyznanie súčasného človeka. Toto sa musí dostať k čo najviac ľuďom. Zdieľal som to automaticky na FB.

Ale neostal som len pri tom - spojil som sa s autorkou článku a požiadal som ju o jej súhlas s jeho zdieľaním aj s komunitou (#cesky) tu, na steemite. Súhlasila. Potešilo ma to. Toto musí čítať čo najviac ľudí, si myslím. Je to nielen úprimné vyznanie súčasného človeka ale zároveň aj jeho posolstvo ostatným... Ale to sa už opakujem.

Nejdem to tu opisovať vlastnými slovami. Nedám to tak. Dám to celé tak, ako to bolo publikované. Doslovne. Opakujem: SO SÚHLASOM AUTORKY. Chcem sa jej za to úprimne poďakovať.
Verím, že počas čítania niečo pocítite. A ak budete chcieť, vyjadrite sa k tomu. Vaše reakcie budem určite zdieľať s autorkou.

Jednou zo silných otázok, ktoré zaznejú v článku je pre mňa tá, ktorá mi najviac utkvela v súvislosti s dobou, v ktorej žijeme a ktorú som dal do názvu:

Čo je to za človeka, ktorý radšej skúša čo vydrží namiesto toho aby si vyskúšal čo dokáže?

Myslím, že je čas zamyslieť sa nad otázkami, čo ďalej a venovať sa tomu, o čom autorka píše vo svojom článku.
Odkaz na originál článku je tu:
https://www.facebook.com/martina.turinicova.5/posts/2482573071968583

Poďme teda na samotný článok:

Deň zlomu: Včera ma vrátilo k pocitu bezmocnosti, ktorý bol s nami v ten augustový deň 1968 roku.

Včera 26.2.2018 som cítila veľký smútok, hlboký a veľmi bolestivý. Stratila som svoj štát – krajinu – systém, ku ktorému som sa hlásila aj napriek tomu, že korene našej rodiny siahajú ďaleko na balkán. Opäť nás zradila hŕstka ľudí pre svoje osobné záujmy. Aj napriek tomu, že som už roky cítila ako Slovensko a pred tým ČeskoSlovensko zrádza svojich občanov aj moju rodinu.

Celé desaťročia sa moji predkovia stavali za svoju pravdu, za rodnú hrudu a tým proti systému, ktorý siahal vždy na podstatu. Nič sa nezmenilo v praktikách mocenských štruktúr. Zmena je a bola vždy len povrchná, zmenili slová a názvy pomenúvajúce mocenský aparát a stranícke taktiky. Stále dokola počúvame o demokracií a oslobodení od fašizmu, bolševika, vykorisťovateľa atď, o výhodách, ktoré nám priniesol 1989 rok. Vždy proti niekomu, niečomu ale nikdy nie za človeka, rodinu.

Skúsim sa na zmeny pozrieť z pohľadu môjho života a skúseností rodiny, ktorá ma formovala. Demokracia je slovo, ktoré určuje mieru sebarealizácie človeka, skupiny, štátu na úkor iného človeka, skupiny, štátu pod rúškom vznešenej myšlienky. Napríklad: Sloboda, Bratstvo, Mier, Spolupatričnosť...atď. Keďže história je písaná víťazom a pozmeňovaná následným víťazom a tak dokola, tam sa opierať nemôžem. Ale môžem siahnuť do situácií za posledných cca 45 rokov, ktoré si pamätám osobne a 70 rokov, ktoré mám od žijúcich predkov.

Druhá svetová vojna, rozbeh obnovy po jej ukončení a brzda Víťazného februára a najmä kolektivizácia, poznačila celú rodinu. Obe strany prišli o svoju dedovizeň, pôdu, ktorá ich živila a kŕmila aj malú časť Bratislavských starousadlíkov. Keďže sa postavili tejto praktike, bránili rodnú hrudu, deti vyhodili zo škôl, z práce a nemali možnosť sa realizovať. Mali katolícke korene a tým boli nepriateľom štátu, vtedy komunistického. Našli si miesto v systéme, trpeli a tvrdo pracovali, aby prežili v systéme ktorý otrokársky trvá na svojich nárokoch, do dnes.

Postavili sa násilnému odobratiu vlastnej pôdy a žalovali štát za nekalé praktiky na obyvateľstve. Mama vyhrala tento súdny spor a časť pôdy jej bola vrátená späť. Potom prišiel 1968 rok, rok nádychu a otvorenia sa človeka k človeku.

V osudný deň 21.8. moja mama išla na poslednú nočnú službu pred nástupom na materskú dovolenku, so mnou. Pracovala na hlavnej pošte v Bratislave, na medzinárodnej ústredni, kde prepájali hovory do zahraničia a ktorú ako jednu z prvých „oslobodili“ vojská Varšavskej zmluvy. Pripíjali si na moje zdravie, keď vojaci našich priateľov vtrhli do kancelárie a do rána sedela so samopalom medzi lopatkami.

Pracovala, prepájala hovory. Videla ako zabili študenta pred hlavnou poštou a aj napriek tomu pokojne prišla domov, kde prečkala posledné týždne do môjho narodenia. Ustála to vďaka rodine a najmä osobnej sile a statočnosti. Veľmi ju to zasiahlo a mňa taktiež. Tieto pocity rozpoznávam v sebe už desaťročia, od 22 roku života, kedy som sa dozvedela o tomto príbehu. Včera ma vrátilo k pocitu bezmocnosti, ktorý bol s nami v ten augustový deň 1968 roku.

Osobne mi nechýbalo v socializme veľa vecí. Stravu sme mali svoju zo záhrady, peniaze na to čo som chcela som vždy dostala, neskôr si zarobila na brigádach, chodili sme na dovolenky po Československu, spoznali sme krásy miest, prírody a najmä ľudí. Naučila som sa šiť, štrikovať, vyšívať, variť skrátka sme celý čas Tvorili po čom nám srdce bažilo. Pracovali v rodine a pre rodinu.
Denne som sa bicyklovala, čítala knihy a venovala sa svojmu duchovnému a duševnému rozvoju.

Samätová revolúcia priniesla nádej pre nás vtedy mladých, plných ideálov, snov a plánov pre lepší osobný život a krajšiu vlasť. Už vtedy mi vravela babka, ale aj rodičia, aby som veľkú zmenu neočakávala, že to je len prevlečený kabát. Mali pravdu, videli cez svoju skúsenosť a múdrosť, ako sa cyklicky menia situácie – štátne systémy, ktoré šliapu po občanovi, človeku. A my sme naskočili na nové marketingové ťahy mocenských štruktúr. To čo mi chýbalo za „socíku“ som dostala šmahom ruky.

Cestovanie do zblbnutia, ak na to máš. Plné košíky všeličoho, ak na to máš. Zábavu do zblbnutia, ak na to máš čas pri zarábaní. Možnosti sebarealizácie, do zblbnutia ak na to máš žalúdok, chrbticu a zdravie. Čo som získala? Pohľad na druhú stranu, ktorý mi postupne odkrýval krivosť zámeru spoločenskej a politickej špičky. Klamstvo a lož v každodenných situáciách na všetkých úrovniach. Prehlbujúcu sa hlúposť a lenivosť. Vymenili sme praktiky ŠTB za daňové, bankové a odvodové perzekúcie a vazalstvo. Kľučky v zákonoch nie len trestných zostali bez zmeny...... Do tohto sveta falošných nádejí a pokrivených klamlivých praktík som priviedla deti, ktoré vidia a cítia, že toto nie je svet pravdy, lásky a slobody. Vidia to svojim pohľadom miléniových detí, detí Vesmíru, nie len cez malosť človeka, šéfa tvorstva. Ako ich uchrániť pred mašinériou, ktorá všetko a všetkých tvaruje na poslušného, hlúpeho, závislého beznázorového občana?

Keď som včera v noci nevedela zaspať, zasiahli ma silno udalosti dňa, viedla som dialóg so sebou a prišlo mi niekoľko zaujímavých postrehov, myšlienok ako naložiť s nefunkčným systémom, ktorý dopustil popravu dvoch mladých ľudí, za ich názory a hľadanie pravdy. Systém, ktorý siaha na slobodu a majetok novinára a jeho rodiny za názory, ktoré nie sú v súlade s doktrínou EU a Slovenska.

Čo je to za štát, kde dôchodcovia sliedia na to čo robia iní na weboch, v záhrade, práci a donášajú a ešte za to dostanú štátne vyznamenanie. Čo je to za štát, ktorý sa bojí o svoje postavenie prominentov? Čo je to za štát, ktorý prostredníctvom výkonnej moci, dosadených osôb vo výkonnom aparáte, sa vyhovára v priamom prenose na tlačovej konferencií? Čo je to za štát, ktorý cez tieto dosadené figúrky, nie je schopný zobrať zodpovednosť za činy? Čo je to za štát, ktorý sa trasie a bojí niekoľko ľudí s otvoreným srdcom a bez pokriveného charakteru? Čo je to za štát, ktorý sa nepostaví za bezbranných, starých a chorých? Čo je to za štát, ktorý nectí život pred všetkým ostatným? Čo je to za národ, ktorý v takomto štáte žije a tvári sa, že sa nič nedeje a stále viac zatína päste pri televízii? Čo je to za človeka, ktorý radšej skúša čo vydrží namiesto toho aby si vyskúšal čo dokáže? Čo je to za spoločenstvo krajín, ktoré šliapu po sebe navzájom? Čo je to za malosť, ktorá za štátnu zákazku a fondy zapredala princípy zdravého rozumu, zapredala svojich otcov a matky?

Nie je možné iba brať a hrať sa že dávame. Dynamická rovnováha je vesmírny princíp, ktorý si nájde každého. Aj deti politikov, ktorí nás zapredali za miliardové provízie. Aj zradcu a donášača, ktorého zradia vlastní. Aj všetkých tých, ktorí strážia pitie vody a pritom sa opíjajú vínom. A zasiahne do rodín, nie do obchodných združení či politických štruktúr. Tie sú imúnne.
Predstavte si takúto situáciu: Všetci tí, ktorí majú pôdu, malú, veľkú záhradu na jar zasadia čo by si chceli sami dopestovať. Obrobia desaťročia oddychujúcu pôdu, zasadia semená a budú pracovať a chutnať ako chutí zdravá a dobrá zelenina, ovocie. Dopestujeme aj do zásob, aby sme mali na zimu a pre babku, ktorá už nevládze. Ona bola tá posledná, ktorá nám nosila tú perfektnú zeleninu. Už viac nebudete chcieť ísť do supermarketu na nákup zeleniny. Naučíme sa spracovať ich a navariť najchutnejšie dobroty so záhrady. Predstavte si, že si vychováte niekoľko sliepok, zajka alebo niečo čo Vás poteší a zdravo nakŕmi. Myslíte si, že by supermarkety po jednej takejto sezóne ešte tu boli? Myslíte si, že obchodné reťazce potrebujú spokojných, zdravých a dobre najedených záhradkárov???
Predstavte si prosím ešte jednu situáciu: Všetci sa rozhodneme nevoliť si zástupcov do úradu prezidenta, parlamentu a VUC. A všetci by išli voliť so samosprávy. Čo za znamenie by to bolo pre celý systém? Mali sme povinnosť voliť jednu stranu, máme právo voliť z mnoho strán našich zástupcov. Ale je normálne, keď už 20 rokov tam nie je nikto komu by som rada, zo srdca dala svoj hlas?
Predstavte si prosím situáciu: Pokojne sa prebúdzate a chystáte do práce, ktorá vás baví, ktorá vás zabezpečí k pokojnému rodinnému životu. Napapáte sa z darov zo záhrady, potešíte sa s deťmi, ktoré sa pripravujú na život nie z teórií škôl ale praxe v prírode, v komunikácii so staršími a rozvíjaním svojich vlastných talentov. A nechajte sa unášať nad troma prúdmi predstáv. Majte odvahu ich rozvinúť do života.

Želám Vám všetkým, ktorí ste dočítali tento blog, odvahu nahliadnuť hlboko do seba, mať odvahu k otvorenosti, pravde a láske. Majme silu k vnútornému mieru, aby sa mohol konečne prejaviť mier v spoločnosti, v národe, na kontinente a vo svete. Mier je ten najväčší dar, ktorý máme a preto asi robíme toľké ústupky, len aby sa nevrátili časy vojnového štvania a utrpenia. Mier je Sloboda.
Som s Vami, smútiaci pozostalí po Jankovi a Martinke. Som s Tebou a s Tvojou rodinou Tibor. Opatrujte sa!

Ďakujem svojej rodine, že mi nikdy nedovolila byť lenivá, zbytočná, bez názoru a osobnej statočnosti a podržala ma pri mojich vlastných rozhodnutiach.

P.S. Pre mňa je priložený obrázok princípom, kedy sa človek - malý princ - navráti k sebe a podstate Bytia.

Dávam do pozornosti aj stránky občianského združenia, ktoré Martina Turiničová vedie: www.nasasvetelna.sk.